Cit :*

Ak by sa dalo jedným slovom popísať obdobie po rozchode muža a ženy,  nenazvala by som to nijako inak ako peklo ... Ako zarytá feministka som si vždy myslela, že iba ženy sú tie,  ktoré plačú tak nahlas a tak silno, že pri tom až vzdychajú, že iba ženy sú tie,  ktoré tŕpia, že ženy sú obete,  že ženy sú vždy podvádzané,  že ženy sú chudinky... Pravda je však taká,  že ženy sú mrchy. Začali sme si totiž to uvedomovať , že rodová rovnosť sa pomaly ale isto vyrovnáva, že už nie sme tie čo sú menejcenné, že nie sme hlúpejšie, že sa môžeme s výplatnou páskou porovnávať s mužmi, že sme emancipovanejšie, emotívnejšie,  že častokrát vyriešime problém rýchlejšie ako muži, pretože tomu dávame správne korenie  lásky a rozumu a vonkoncom  už nie sme tie, čo budú pri sporáku čakať na muža. Sme iné.. silnejšie.. a začali sme to patrične využívať.. Už nie je muž lovec, ale žena lovkyňa. Zrazu dávame kopačky len z dôvodu, že si už nemáme čo povedať,  alebo potrebujeme čas, otrepaná veta potrebujem byť sama , prestali sme si rozumieť  či iné blbosti. Nenachádzame riešenia, riešenie je rozchod. Striedame, hľadáme, zabávame sa, nenachádzame a tak prichádzame na to že bývalý bol vlastne jednotka. Pochopila som,  že aj muži majú city .....fúúúú ako ťažko sa to píše ale je to pravda. Keď som videla môjho veľmi dobrého kamaráta plakať pre to, že sa s ním frajerka rozišla –pochopila som to. Vidieť chlapa na kolenách nie je pekný pohľad ,azda asi ešte horší, ako vidieť na kolenách ženu. No vetu, že chlapi sú bezcitní po tomto zážitku už nikdy nepoužijem.. Muži majú city, to my začíname byť bez citu ... Hlavu hore ženy, no nikdy nie vyššie, ako je treba :* Iv.P